The Last of Us: Part II recenzia a prvé dojmy

Tak a je to tu! The Last of Us: Part II, hra ktorá bola túžobne očakávaná kritikmi aj fanúšikmi, sužovaná niekoľkými odkladmi dátumu vydania a ešte viac nedávnymi spoiler-leakmi zvnútra štúdia bude konečne vydaná 19. júna 2020. My vám svoje dojmy z nej popíšeme už teraz v predstihu.

Je to bezpochyby jedna z najočakávanejších peciek roku 2020 a Naughty Dog nemá pred sebou ľahkú úlohu. Jednotka nastavila latku poriadne vysoko a hype na druhý diel sa vo fanúšikoch buduje minimálne od gameplay traileru z E3 z roku 2018. Tak čo nám teda druhý diel ponúkne?

Asi nie som jediná osoba na svete, ktorej koniec jednotky nejako nesedel. Hráči boli roky rozdelení na dva tábory. Jeden rozhodnutie Joela v poslednej kapitole hry schvaľoval, ten druhý odsudzoval. Priznám sa, že aj keď mám pochopenie pre ten známy „bigger picture“, asi sa radím bližšie k tomu prvému. O to viac ma zaujímalo, kam sa svet zdevastovaný pandémiou huby Cordyceps, ktorá napáda ľudí a mení ich na monštrá podobné zombíkom (akurát tu ich volajú infikovaní), posunie po niekoľkých rokoch.

Part II je priamym pokračovaním prvého dielu a na tomto mieste je vhodné poznamenať, že pre lepší zážitok sa odporúča mať prejdenú jednotku. Nejde síce o nejaké funkcie prenosu uloženej hry z jednotky do dvojky, aby ste začali tak vymakaní, ako ste skončili prvý diel. Ide skôr o to, že hra stavia na emočnej väzbe k protagonistom. V jednotke ste si s Joelom a Ellie prešli poriadne divokú cestu, museli ste pochopiť ich vzájomný vzťah, zdieľali ich radosti aj starosti a empaticky vnímali ich neľahké rozhodnutia, ktoré museli robiť. 

Príbeh

Part II začína 4 roky po udalostiach prvého dielu. Hneď sa ukáže kontrast oproti jednotke, kedy vidieť, že sa populácia zmierila s tým, že svet je taký aký je. Liek sa ani po toľkých rokoch nenašiel a choroba sa nekontrolovateľne šíri ďalej. Populácia sa rozdelila na infikovaných a tí čo prežili sa rozdelili na frakcie, ktoré si v novej anarchii snažia uzurpovať čo najväčší kus územia a moci. Svetlou výnimkou je mestečko Jackson, v ktorom žijete. Je to schované, ustálené, celkom funkčné a sebestačné útočisko pred infikovaními, rovnako ako aj spomenutými militantnými zoskupeniami.

Ellie nám vyrástla z tej milej, nevinnej, aj keď slušne papuľnatej dievčiny na poriadneho hrdloreza (veľmi rýchlo zistíte, že toto tvrdenie je myslené do bodky).

Drsný život sa odzrkadlil v podstate na každom a Ellie nie je výnimkou. Podarilo sa jej však usadiť a viesť ako-tak normálny život vrátane teenagerských pletiek a vzťahov. Do jej života pribudli noví ľudia, priatelia a lásky. Osobité čaro mali sporadické miesta, kde sa Ellie dostane ku gitare a hrou na ňu si zaspomína alebo odbúra ťažobu príbehu.

Joel sa výraznejšie fyzicky ani povahovo nezmenil. Žije v tom istom meste ako Ellie, ale vzťah medzi nimi akosi vychladol, dôvody tu však, pochopiteľne, neuvediem.

Svetlonosi

Pamätáte sa na Fireflies (v češtine Světlonoši, preložíme si to ako Svetlonosi), skupinu “tých dobrých”, ktorí boli považovaní za spásu ľudstva? Prvý diel mal v podstate priamočiary priebeh. Hlavná myšlienka bola dostať Ellie z bodu A do rúk Svetlonosov niekde do bodu B, pretože bola dôležitým elementom k záchrane ľudstva. O Svetlonosoch teraz ani chýru, ani slychu. Keďže sme viedli zdanlivo pokojný život v meste, od začiatku ma zaujímalo, aký bude hlavný motív dvojky.

Ten je aj v tomto prípade relatívne priamočiary a neočakávajte nejaké šialené dejové zvraty. V skratke, motívom je pomsta a dilema, kedy to “už nechať tak”. Rýchlo vás pohltí, po zvyšok hry nepustí a minimálne ja som si osobne veľmi želala, aby to celé vyšlo.

Naughty Dog aj v druhom diele dbal na to, aby hráči mali záujem o postavy a o ich osudy. A darí sa im to. Síce tých postáv nie je nejako veľa, veď povedzme si narovinu, hra sa nevolá “Poslední z nás” len tak pre nič za nič. Staré, ale aj nové postavy sú uveriteľné, majú svoj príbeh a pohnútky. Ich zmýšľanie má hlavu a pätu a z toho vyplývajúce konanie je logické. Niektoré z nich budete milovať, iné nenávidieť, ale napriek tomu, že sú to NPC, tak nie sú len objektami pre progres hlavnej postavy.

Otvorene však musím povedať, že na základe toho, čo som stihla odohrať, ma príbeh prvej časti bavil a zaujal trochu viac. Bol akýsi viac naplnený. Budovali ste v ňom vzťah medzi Joelom, Ellie a inými postavami. V The Last of Us: Part II sa však vzťahy až tak výrazne nevyvíjajú. Tu sú vám väčšinou naservírované hotové a nemáte čo budovať. Príbeh môže preto pôsobiť akosi prázdnejšie. Samozrejme, po tom, čo všetko si Ellie prežila sa nemôžeme čudovať, že do svojho života púšťa menej ľudí. Ale v prvej časti predsa len postretávala viac postáv, medzi ktorými boli aj takí, čo sa ju nepokúsili hneď zabiť, ale posúvali príbeh ďalej. 

Gameplay

Pútavý príbeh je síce pekná vec, ale predsa len dôležitejšia je hrateľnosť. O tej nemožno povedať nič iné, než, že je jednoducho výborná. Tým, čo hrali prvý diel môžem stručne napísať, že diel dva je z herného hľadiska kópiou prvého dielu. Je však rozšírený o niekoľko nových mechaník, napríklad možnosť uhnúť sa úderu, plazenie, alebo prešmyknutie sa cez zúženú časť. Tieto však do celkového konceptu zapadajú výborne a sú skvelým prídavkom k pôvodnej hre. Ak očakávate dlhší rozbeh hry, veľa rozhovorov a akýsi úvod do udalostí uplynulého času, čakáte márne. Súboje s infikovanými nenechajú na seba dlho čakať a tak musíte oprášiť svoje bojové schopnosti a znalosti, ktoré ste nadobudli v prvej časti (ale vy ako hráč, nie Ellie).

Podobne, ako to bolo v DLC The Last of Us: Left behind, hlavnou hrateľnou postavou je v The Last of Us: Part II Ellie a nie Joel. Isto si pamätáte, že Ellie sa mierne odlišovala od Joela schopnosťami a rovnako funguje aj v dvojke. 

Pre tých, čo prvý diel nehrali, tak The Last of Us: Part II je hra, kde ovládate jednu postavu a sami, alebo s občasným parťákom sa pretĺkate postupne ku svojmu cieľu. Svet v ktorom sa nachádzuate je v dezolátnom stave. Možno povedať, že takmer všetko, čo sa hýbe, sa Vás pokúsi zabiť a predovšetkým, všetkého je málo. Preto sa od začiatku kladie dôraz na zakrádanie sa. Pokiaľ je to možné, oplatí sa vyhnúť otvorenému konfliktu a radšej nepriateľov likvidovať postupne, jedného po druhom, bez povšimnutia a ideálne aj bez potreby použiť muníciu či ingrediencie. Niektoré lokácie dovoľujú, alebo priam vyžadujú kompletne sa vyhnúť boju a dostať sa k cieľu aj napriek tomu, že za sebou necháte svojich oponentov.

Lokácie

Aby som to upresnila, svet The Last of Us je rozdelený na niekoľko individuálnych lokácii, ktoré majú takmer vždy jedno určené miesto vstupu a práve jedno miesto výstupu, kam vás hra naženie. A tieto lokality môžu obsahovať nejaké menšie celky. Niektoré príbehové a iné čisto dobrovoľné. Napríklad v rámci mesta je potrebné pre postup v deji preskúmať dve budovy, avšak v lokalite ich je minimálne desať. Akonáhle sa z lokácie dostanete von, je častokrát nadobro uzavretá a už sa do nej nikdy nedostanete.

Práve tento fakt som trochu vnímala ako negatívum (ale podobne na tom bol aj prvý diel). Pre pocit kompletnosti som sa snažila vždy preskúmať všetko najlepšie ako sa dalo, ale stačilo nesprávne odhadnúť, ktorá cestička je povinná a zrazu som sa ocitla príbehovo nenávratne ďalej a ktovie aké veci som nechala nepovšimnuté. Tento mini-mínus je ešte podtrhnutý faktom, že väčšinou práve v tých nepríbehových a schovaných zákutiach sú schované najlepšie odmeny alebo zberateľské predmety. Dokonca sú tu aj niektoré zbrane (napríklad brokovnica), ktorá je úplne nepovinná a môže sa stať, že ju prehliadnete a celú hru prejdete bez nej.

Zbrane a taktiky

Keď už sme pri zbraniach, na boj máte k dispozícii poriadny arzenál zbraní. Strelné zbrane od pištolí cez spomínanú brokovnicu či luk až po odstreľovačku. Ale aj svojpomocne vyrobené nášľapné míny, zápalné fľaše či iné “na kolene zbúchané” pomôcky. Munícia a materiály k výrobe však nie sú neobmedzené a ak sa vystrieľam v jednom boji, možno mi v budúcom budú chýbať.

Preto príde veľmi vhod zakrádanie sa a likvidácia nepriateľov pomocou vernej dýky. Po niekoľkých mojich prvých lokáciách a žiadnych minutých nábojoch som bola dokonca chvíľku v omyle, že som dokázala „uzakrádať“ celú hru. No… nevydržalo mi to dlho. Keby to šlo, potešilo by ma to o to viac, lebo mierenie na DualShocku je pre mňa osobne utrpením.

Chválim vývojárov, že strety s nepriateľmi sa vyvíjajú a nedovolia hráčovi zaspať na vavrínoch. Keď už mám pocit, že mám nájdený dobrý recept alebo taktiku, tak sa zrazu objaví niečo nové. Či už zloženie nepriateľskej skupiny, alebo vyslovene nový typ protivníka.

Infikovaní vs. ľudskí nepriatelia

Čo sa týka nepriateľov, tých môžeme rozdeliť na infikovaných a na ľudí. Infikovaní sú takmer rovnakí ako v jednotke, teda v závislosti od spôsobu, ako sa nakazili a od rozsahu mutácie nájdete bežných runnerov až po boss-like bloaterov. Novinkou v radoch infikovaných sú takzvaní shambleri, ktorí budú tiež na úrovni mini-bossov. 

Ľudskí nepriatelia bývajú spravidla trochu problematickejší, pretože sa navzájom kryjú a napríklad spustia paniku alebo signál, ak nájdu mŕtve telo niektorého zo spolubojovníkov. Navyše aj pri ľuďoch prišlo k nejakým novinkám. Používajú širšie spektrum zbraní, alebo úplnou novinkou boli stopovacie psy.

Koncept manuálov

Ako samostatnú kapitolu zberateľských predmetov možno označiť skrutky, ktoré slúžia na vylepšovanie zbraní a lieky, ktoré dovoľujú Ellie naučiť sa nové zručnosti. Tu sa mi páči koncept manuálov, ktoré môžete nájsť opäť poväčšine na kadejakých tajných miestach. Až nájdený manuál vám otvorí možnosť naučiť sa nové zručnosti. Začínate len s jedným stromom schopností a je len na vás, či a koľko ďalších nájdete.

Zážitok z hry by som zhrnula asi takto. Pamätám si to ako včera, keď nám na E3 2018 ukázali prvý gameplay trailer. Väčšina fanúšikov omdlievala z nadšenia a väčšina konkurenčných vývojárov zo závisti. Otvorene sa hovorilo o tom, že to nemohol byť reálny gameplay, ale len cutscéna.

Môžete sa tešiť, že ten gameplay bol takmer vo všetkom autentický a hra je taká nadupaná, ako nám bolo sľúbené.

Grafika

Nepolemizovalo sa len o hrateľnosti, ale aj o grafickej stránke. Tá určite nerobí žiadnu hanbu. Myslím si, že bolo použité to isté jadro ako v remasterovanej edícii prvého dielu na PS4. Zobrazenie budov, nábytku, zdemolovaných áut, či predmetov, s ktorými manipulujete, sú rovnaké, a vôbec to nemyslím v zlom. Niektoré detaily sú však naozaj pekne prepracované. Zdevastované domy, z ktorých zostali len prázdne miestnosti, či mestá, rozpadajúce sa pod ťarchou zruinovaných budov vás sprevádzajú naprieč hrou.

Protikladom takto zruinovaného sveta je nádherne zobrazenie prostredia, lesov, hôr či parkov, ktoré sa príroda rozhodla vziať ľudskej civilizácii. Niekedy sa ocitnete na nejakej lúke, na ktorej sa elegantne kolíšu jednotlivé steblá vysokej, či nízkej trávy, v ktorej sa môžete skryť. Krásne prepracované sú hlavne postavy, ich tváre, ale napríklad aj pohyby. Pri prechode medzi lokáciami, alebo pri niektorých dôležitých stretoch sa ocitnete v krátkych in-game scénach, kde je niekedy tažké sa venovať deju.

Je to tým, že kvalita detailov, prepracovanosť a realistickosť scén je na veľmi vysokej úrovni. A to nehovorím o cutscénach, ktoré sú naozajstnou pastvou pre oči. V niektorých emotívnych scénach s  Ellie by ste jej vedeli spočítať pehy na tvári. Priznám sa, že sa mi zadarilo nájsť aj nejaký ten glitch, či dva, ale celkový dobrý dojem z hry mi to nepokazilo.

Špeciálna pozornosť bola venovaná násiliu a krviprelievaniu. Už prvý diel bol dosť násilný, za čo si vyslúžil najprísnejšie vekové obmedzenia (PEGI18). 

The Last of Us: Part II posúva násilie ešte o kúsok ďalej.

Násilie vás sprevádza na každom kroku. Autori sa opäť neštítili jeho realistického zobrazenia či už na zvieratách alebo ľuďoch a miestami je naozaj pre silné žalúdky. Krvavý nie je len gameplay, aj z niektorých cutscén mi behal mráz po chrbte.

 

Hudba

Vyjadriť sa k soundtracku k hre takéhoto žánru je ťažké. Ak sa hovorí o hre s nejakým super soundtrackom, tak si spomeniem napríklad na Nier:Automata. Tam hrajú skvelé skladby niekedy aj v bežných častiach hry a takmer každý boss má nejakú vlastnú super tému. Ale do hry, kedy máte uši na stopkách pre každý škrek clickera alebo hvizd hliadky to jednoducho nepasuje. 

Hudba k hre je teda presne taká, ako má byť a zodpovedá svetu, v ktorom sa dej odohráva. Celej hre panuje ticho, doplnené o čvirikanie vtákov, či zurčanie potôčikov a taktiež jasne spoznáte zvuk nôh zabárajúcich sa do ťažkého mokrého snehu. Veľmi výnimočne začuť podmaz z gitarového brnkania. Postavy sa rozprávajú väčšinou v cutscénach a in-game scénach, počas hrania už pomenej, ale dabing je podobne ako v jednotke veľmi kvalitný.

Zvuky sú obmedzené predovšetkým na zvuky infikovaných, pokriky, či hvizdy ozbrojencov alebo na zvuky vašich výstrelov a explózií.

Až úsmevne zapôsobila scéna, kedy som v nejakom starom kancelárskom priestore narazila na skupinu infikovaných, skryjem sa za stôl a prehodím si zbraň. V tom vidím, ako Ellie ťukla do klávesnice na stole, tá vyletela do vzduchu, urobila 2 noblesné otočky a ja som vydesená sledovala, ako dopadla na zem… absolútne bez akéhokoľvek zvuku. Rovnako ticho funguje, ak napríklad zoskočím zo stola počas čupenia.

Jednoducho vplyvy, ktoré nemajú z herného hľadiska vyrušiť infikovaných z ich letargickej obchôdzky, sa pre istotu úplne odstránili. Ak by prišla zombie apokalypsa naozaj, asi by tak zhovievavo život nefungoval.

Verdikt The Last of Us: Part II

The Last of Us: Part II je príkladom ojedinelej hry, ktorá to, čo fanúšikom sľúbi, aj naozaj prinesie. V Naughty Dog si museli dať záležať, aby si nekvalitným druhým dielom nepohnevali početný klub fanúšikov Ellie a Joela. Výsledok je však nad očakávania. Hrateľnosť si zobrala všetko dobré z jednotky a šikovne ju doplnili nové mechanizmy. Mix týchto prvkov dáva skvelý výsledok, voči ktorému nemám jedinej výhrady. Hrá sa to proste skvelo. Ďalším silným aspektom prvého dielu bol príbeh, ktorý je aj v druhom diely síce kvalitný, avšak za svojim predchodcom máličko zaostáva.

Na vine nie je ani tak motív v pozadí celého príbehu, ako skôr odlišný prístup k postavám a ich rozvoju v priebehu hry. Celkový výborný dojem z hry je podčiarknutý zvukom, ktorý presne pasuje do tematiky a prostredia, v ktorom sa príbeh odohráva. V neposlednom rade úchvatná grafika, ktorá ukáže krásu, ale aj drsnosť a násilie v nevídaných detailoch.

---

Keď nám to embargo dovolí, povieme vám o hre viac. A verte, že je čo povedať!

Sledujte nás na našej Facebook fanpage, aby vám nič neuniklo. Hra vyjde 19. júna 2020.

---

 

Hodnotenie:

Príbeh: 91%

Gameplay: 100%

Grafika: 95%

Hudba: 90%

Celkovo: 94 %

 

Plusy:

• hrateľnosť
• pokračovanie príbehu s Ellie ako hrateľnou postavou
• nové herné mechaniky 
• noví nepriatelia
• dĺžka hry

Mínusy:

• menší dôraz na vývoj vzťahov s inými postavami oproti prvému dielu
• nemožnosť návratu do predošlých lokácii

Platforma: PS4

Cena:  70 € (80 € Digital Deluxe Edition)/ 1 699 Kč

Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť Sony.

Tweet