Dragon Quest XI S: Echoes of an Elusive Age – Definitive Edition recenzia

Dragon Quest XI

Dragon Quest XI S: Echoes of an Elusive Age – Definitive Edition (ďalej už len DQ XI S) je ďalším dielom do jednej z najdlhších franšíz od SquareEnix. V našich končinách je viac populárna skôr séria Final Fantasy, ale je to aj tým, že veľa častí Dragon Questov sa nepublikovalo mimo Japonska. 

Prvou publikovanou hrou hlavnej série bola Dragon Quest VIII v roku 2006. V samotnom Japonsku je Dragon Quest oveľa populárnejšia franšíza ako Final Fantasy. Údajne nie je vôbec nezvyčajné, ak si ľudia húfne berú dovolenku na deň vydania novej hry v sérii, len aby mohli hrať okamžite, ako sa sprístupní.

Dragon Quest XI nie je nejakou hernou novinkou. Prvý krát bola hra vydaná v roku 2017 na PS4 a Nintendo 3DS v Japonsku. Neskôr sa vydala celosvetovo na PS4 a PC. V roku 2019 vyšla Definitive edition na Nintendo Switch a hru, ktorú máme teraz pred nami je v skutočnosti port tejto Switch verzie na PS4, Xbox One a PC. Poďme sa teda pozrieť, o čom jedenásty diel je a o čo bol rozšírený v definitívnej edícii.

Príbeh

Príbeh sa začína hneď v úvodnom intre, kde padne počas jedinej noci celé kráľovstvo Dundrasil a zachráni sa len hlavná postava. Ako bábätko v košíku ho hodia do rieky a nájde ho náhodný dedko v odľahlej dedinke, kde ho aj vychová.

Protagonista sa ujme hry, keď dovŕši plnoletosť a vydá sa na skúšku odvahy, ktorú v danej dedinke ako rituál dospelosti musí podstúpiť každý. Zhodou okolností zistíte, že ste tzv. Luminary – nositeľ svetla, ktorý je vyvolený, aby sa postavil nebezpečenstvu, ktoré má čoskoro prísť na svet. Kráľ, ktorý by vám mal poradiť čo ďalej, trošku obráti logiku a označí vás za toho zlého, pretože vaša existencia je predzvesť prichádzajúceho zla a bolo by lepšie, keby vás nebolo.

Premisa je teda neustály útek pred kráľom, ktorý sa vás chce zbaviť a hľadanie skutočného cieľa, ktorý vy, ako Luminary, máte splniť. Mimo toho sa k vám počas dlhej púte pridá dovedna až ďalších 7 členov, pričom posledný príde v príbehu naozaj poriadne neskoro. Každá postava má pár bočných úloh a v S verzii im oproti prvému releasu ešte pár pribudne, ale aj tak nerobia z príbehu nič extra košaté.

Vyzdvihnúť by som chcel aj dávkovanie udalostí a tempo, akým sa príbeh odohráva. Ten sa posúva na základe okamihu. Raz je treba proste rýchlo ujsť hocikam, inokedy musíte ísť do nejakého dungeonu pre vyriešenie problému, ktorému priamo čelíte. Ani si neuvedomíte, že máte odohraných 20+ hodín a ani len netušíte meno hlavného záporáka. A keď niekedy po 40. hodine bosa porazíte, tak sa odhalí, že to bol len predvoj iného skutočného hlavného záporáka.

Postavy

Práve na hlavnom obsadení stojí a padá nejedno RPG. Nie je nič horšie, ako keď máte postavu v skupine, ktorá vám lezie na nervy. Našťastie, v DQ XI S je partička poskladaná super. Každá postava má svoje čaro a osobnosť. Niekomu možno vyhovuje pekná, ale tichá kňažná Serena. Mne sa viac rátalo jej dvojča Veronika, ktorá je jednou z postáv vnášajúcich do vašej skupiny srandu.

Je to hlavne preto, že je síce dospelou kúzelníčkou, ale tesne pred tým, ako ju stretnete, ju unesú a budú chcieť z jej tela vytiahnuť magickú silu. Okrem tej však vytiahnu aj jej vek a teda sa zmenší sa malé dievča. Opakovane sa počas príbehu dostane do hádok s inými ľudmi, keď ju napr. nebudú chcieť pustiť do baru a podobne.

Najobľúbenejším členom v mojej partií bol ale určite Sylvando, pocestný cirkusant, ktorý bol často výraznejším lídrom skupiny ako samotný líder. Vždy sa ako prvý postavil na pomoc tým, ktorí to potrebovali, alebo vystupoval ako veselý hovorca skupiny.

Všeobecne sú však postavy rôznorodé a určite si ich obľúbite. Aj pohnútky, prečo sa s vami vydajú na cestu sú rôzne, aj keď nie každému som úplne veril. Keď sestry povedia, že im bola predpovedaná budúcnosť nájsť vyvoleného a potom ho ochraňovať, OK. Ale keď sa spolčíte so zlodejom pri úteku z väzenia a ten sa následne vydá s vami na cestu plnú nebezpečenstva po celom svete s odôvodnením “vyzerá to tak, že byť s tebou mi asi prinesie šťastie”, hmm… to mi nepríde úplne vierohodné.

Neviem, či to je od tvorcov zámer, ale postavy vám pribúdajú do skupiny dosť pomaly. Zozačiatku ste len Vy a Erik a vo dvojici si prejdete pár lokalít. Nové postavy prichádzajú až po určitom čase a s tými starými ste sa už akosi mentálne spojili. Vyradiť Erika zo zostavy, keď prišiel Sylvando bolo ešte jednoduché, ale keď sa pridá Rab, ako alternatívny liečiteľ, veru sa mi ho nechcelo hneď meniť za Serenu. Ale to je možno práve ten zámer. Postupne si proste zamilujete každého.

Humor, aj keď miestami možno nevhodne sugestívny

A tu sme dorazili na jedno z hlavných pozitív celej hry. V mnohých aspektoch neprináša jedenástka nič nové. A dokonca ani humor nie je nový! Je tu však jedno veľké ALE.

Ten humor je skvelý.

Keď si spomeniem, aké dojmy som mal z DQ VIII, keď som ju pred rokmi hral? Ľahká… mierne lineárna… ale predovšetkým pútavá a zábavná. Hra je plná rôznych slovných hračiek (a čo je ešte dôležitejšie, že sa nestratili v preklade), rôznych anime klišé, alebo odkazov na staré diely DQ alebo iné diela od Akira Toriyama. V jednom meste budú na vás všetci hovoriť v “haiku”, čo je forma tradičnej japonskej krátkej poézie. Niektorí ľudia rozprávajú vždy len v rýmoch a našiel by som množstvo iných vtipných drobností.

Azda jeden z najkontroverznejších z dlhodobých vtípkov v DQ je puff-puff. Hádam v každom z predošlých dielov došlo skôr či neskôr na možnosť nechať si urobiť puff-puff a v DQ XI S je tých puff-puffov dokonca niekoľko. Sugestívny názov je podporený aj tým, ako a kým je puff-puff prezentovaný a človek si pod tým predstaví kadečo. A práve v tom je tá sranda, keď si vás pohľadná bunny girl za malý peniaz odvedie na svoju izbu, zhasne svetlo a potom keď sa svetlo zažne, tak od vás odchádza jej tato, lebo vraj robí puff-puff (v tomto prípade to bola masáž) lepšie ako ona.

Musím však povedať, že nie som veľký fanúšik takéhoto plytkého bunny girl fan-service a v tejto hre je ho požehnane. V SquareEnix však určite vedia, pre koho to tam vkladajú, tak nech sa páči.

Gameplay

Po obrovskom svete Erdrea si beháte pešo, alebo môžete osedlať koňa, alebo občas niektorú z porazených príšer. Všetky príšery rovnako behajú po prírode a vidíte ich. Sami si teda vyberiete, či a kedy iniciujete boj, alebo ich obídete.

Samotný boj prebieha v novom okne, kam vás prehodí po strete s príšerou pomerne jednoducho.

Každý sa postupne dostane v rámci kola na ťah a z menu si vyberie jednu akciu, ktorú okamžite vykoná. Tento štýl mne osobne príde ako dávno prekonaný a mohlo sa s ním už niečo urobiť.

Zvyšovanie rýchlosti postavy znamená len, že bude skôr na ťahu, nie že by dokázala urobiť dve akcie v kole, pokiaľ je súper výrazne pomalší.

Postavy majú preddefinované oblasti, v ktorých vynikajú a časom si ich môžete prispôsobovať vášmu hernému štýlu. Chcete, aby hlavná postava mala jednoručné, alebo obojručné meče? Alebo z nej radšej chcete mága? Tieto veci môžete urobiť, lebo ich má preddefinované. Ale zlodeja z nej nevyčarujete. S pribúdajúcimi levelmi sa teda mierne navýši komplexnosť, pretože si postavy začnete kadejako vylepšovať, ale napriek tomu sa mi to nezdalo nejako veľmi zložité.

Samostatnou kapitolou bolo pre mňa levelovanie. Nejedno RPG už dokázalo prepracovať svoje mechanizmy tak, aby bola hra nezávislá od zbytočného grindu. Sú hry, ktoré sa dajú prejsť na leveli 1, akurát sú, samozrejme, ťažšie.

DQ XI S patrí do tej starej školy, kde ak sa niekde zaseknete, tak sa vrátite na 15 minút posekať pár príšer naokolo a skúsite bosa zas.

Na druhú stranu hra nie je veľmi ťažká a teda sa ľahko prechádzala aj bez zbytočného grindu. Opakom toho je Act III po prejdení hry, kde budete musieť tvrdo levelovať, aby ste dokázali poraziť všetky “popríbehové” nástrahy.

Aby som hre nekrivdil, je možné si ju doplniť tzv. Draconian questmi, ktorými si ju možno urobiť ťažšou. Môžete si nastaviť, aby súperi boli silnejší, alebo aby ste nemohli mať oblečené brnenia a pod. V prvej hre som tieto questy nemal aktivované a uvidím, nakoľko sa môj názor zmení v druhej hre. Obávam sa však, že akurát budú podnecovať k spomínanému grindu.

Hudba

Soundtrack k celej sérii Dragon Quest je špecifický v tom, že sa mení len veľmi pozvoľna. Napr. úvodná téma hry je rovnaká v podstate od DQ I, akurát že sa od MIDI tónov prešlo časom na krajšie spracovania.

Okrem úvodnej témy som spoznal aj niekoľko ďalších melódií, ktoré sa nezmenili od predošlých dielov. V DQ XI S dokonca pribudla možnosť použiť niektoré témy z DQ VIII. Soundtrack k prvej edícii bol dobrý, ale vadilo mi, že hudba bola len syntetizovaná a niekedy to pôsobilo rušivo. Hlavne, ak ste v lokalite boli dlhšie a téma sa začala opakovať, tak už to dokázalo poriadne liezť na nervy.

Najvýraznejšou zmenou v definitívnej verzii je ale možnosť pustiť si orchestrálne spracovanie soundtracku namiesto syntetizovaného z prvej edície a treba povedať, že je krásny.

Hudobný doprovod výborne pasuje do prostredia, v ktorom sa hra odohráva. Či už sú to témy miest, vonkajšieho sveta alebo konkrétnych udalostí, vždy na mňa pôsobil nevtieravo a príjemne. Počúvanie tohto orchestrálneho soundtracku si dokážem predstaviť bez problémov aj mimo hry.

Dabing

Samostatnou kapitolou je dabing. Prednastavené je využitie anglického jazyka a ten býva v anime častokrát naozaj hnusný. Znie kadejako preafektovane, piskľavo a história sa na tieto pokusy nedíva s nadšením. Do dnešného dňa obchádzam anglické dabingy v anime veľkým oblúkom, ale Dragon Quest VIII bola jednou veľkou výnimkou. Dabing v nej bol úplne brilantný v každom smere.

V DQ XI S je dabing zvládnutý tiež dobre, avšak kvality osmičky by som mu nepridelil. Určite sa s tým dá celý príbeh odohrať a nikomu nebudú krvácať uši (aspoň po väčšinu času… keď napr. morská panna Michelle opisovala jej snúbenca, takmer na naplo).

Obrovský plus teda vidím v ďalšom bonuse v S verzii, ktorým je kompletný japonský dabing.

Viac k tomu ani nebudem písať. Výborný, trefný, s týmto dabingom a anglickými titulkami by sa mala táto hra hrať. Bez debaty.

Vizuálne spracovanie

Jedným z najvýraznejších prvkov celej série je prínos hlavného dizajnéra postáv a príšer. Akira Toriyama (nemenej známy aj pre legendy ako Chrono Trigger alebo Dragon Ball) spolupracuje na sérii Dragon Quest od jej počiatku a inak to nie je ani v XI. pokračovaní. Jeho štýl je veľmi ľahko rozpoznateľný na tvárach a za desiatky rokov jeho práce je vidieť, že sa už mnoho prvkov recykluje.

Postavy sú síce vždy originálne pre každý diel, ale keby ste sa pozreli na staršie diely, uvidíte veľa podobností. Urobíme nejakú nepoužitú kombináciu očí, vlasov a plácneme na to ešte nejakú farbu a postava je vygenerovaná.

Predovšetkým hlavná postava sa mi síce zdá trošku generická (ako je možné, že protagonista JRPG nemá poriadny antigravitačný účes?!), ale s ostatnými problém nemám.

O recyklácii starých prvkov by sme ešte viac mohli rozprávať pri monštrách, aj keď tu je to možno podobné ako pri hudbe. Keď je niečo dobré, tak je to lepšie veľmi nemeniť, a pokiaľ možno, tak vôbec. A tak sa stalo, že drvivá väčšina príšer je rovnakých ako v predošlých dieloch a dokonca používajú aj tie isté textúry, akurát sú trošku uhladenejšie.

Tu už som bol trochu sklamaný. Chápem, že keby DQ nemal ikonického modrého „Slime“, tak to je ako Final Fantasy bez chocobov, či mooglov, ale skopírovať všetko?

Na druhej strane – svet Dragon Quest XI je spracovaný krásne. Povedal by som, že je „rozprávkový“. Toto slovo u mňa asi najviac vystihuje štýl, v akom sa nesie celý svet Erdrea. Celý je malebný, svetlý, pozitívny… Dokonca aj keď prídete do nejakých ruín zdecimovaného kráľovstva, síce sa v pozadí spustí melancholická nôta, ale po vizuálnej stránke je to ako rozprávková knižka.

Režim 2D

Najväčším retro prvkom DQ XI S je pridanie režimu 2D. Celú hru môžete prejsť ako keby na starom SNESku . Prípadne môžete kedykoľvek v kostoloch, alebo pri špeciálnych sochách voľne prepínať medzi režimami a pokračovať s dosiahnutými skúsenosťami a vybavením. Ibaže nepokračujete vyslovene od miesta, kde sa rozhodnete prepnúť režim, ale začnete na začiatku vybranej kapitoly v príbehu.

Príbeh aj všetko ostatné je v 2D režime rovnaké ako v bežnom 3D. Rozdiel spočíva len v zmene grafiky a niekoľkých bojových mechaník. Tie však majú značný dopad na hru a robia ju viac oldschool, zdĺhavejšou a aj mierne ťažšou.

Ako som už spomenul, v bežnom režime vidíte monštrá voľne behať v prírode a boje sa iniciujú zámerne kedy chcete. V 2D sa vracia starý dobrý (alebo nie až taký dobrý) random encounter, teda mechanizmus, kedy Vám hra automaticky spúšťa súboje, keď beháte po mape. A tieto strety sú dosť časté. V jednom úseku hry som mal pocit, že boj mám každé 4 kroky, fakt psycho. V inom úseku to bolo miernejšie, ale stále často, hlavne ak ste vylevelovaní tak akurát a chcete pokračovať v príbehu.

Druhá zmena sa týka samotného priebehu boja, kedy na začiatku kola dáte príkazy všetkým postavám a potom sa celé kolo odohrá. Neznie to ako veľká vec, ale v praxi sa môže stať, že napr. liečiteľ zomrie skôr ako príde na kolo a teda nikoho nevylieči a na konci kola máte rozbitú partu.

Ja osobne som tento 2D režim vo väčšom rozsahu nespúšťal, ale napriek tomu som si ho užil dosýta v inej novinke, ktorá pribudla do DQ XI S – meste Tickington.

Mesto strážcov času Tickington

Po celom svete je možné stretnúť malé, duchom podobné bytosti – tocklov, ktoré sú pre väčšinu ľudí neviditeľné. Tieto zvyčajne len tak niekde vysedávajú, alebo chodia po malých úsekoch a dávajú pozor na to, aby čas plynul ako má. S väčšinou z nich sa nedá uskutočniť ani žiadna interakcia, ale jeden sa vám predsa len prihovorí a prepraví vás do ich mesta menom Tickington.

Tam sa dozviete, že tocklovia strážia čas nielen v našom svete, ale aj iných dejových linkách, konkrétne predošlých dielov série Dragon Quest a niekto tieto dejové linky porušil, aby zmenil konce tých príbehov.

Na to, že oni majú byť strážcami času, sa na robotu pekne vyfláknu a všetku drinu hodia na vás. Požiadajú vás, aby ste napravili poškodené miesta v čase, čo pri desiatich dieloch a troch kapitolách v každom diele dokopy činí až 30 samostatných úloh, ktoré by ste mali vyriešiť. A aby to nebolo také ľahké, prístup do týchto kapitol nie je automatický, ale musíte najprv nájsť tocklov v reálnom svete, ktorí vám dajú tzv. „pastwords“ (milá slovná hračka na minulosť a heslo).

Tento prídavok dodá do DQ XI S naozaj dosť veľa herného času, pokiaľ sa rozhodnete Tickington vyriešiť na 100%. Hľadanie hesiel zaberie istú dávku času a navyše, celý Tickington aj s výpravami do ostatných svetov je čisto len v 2D režime (preto som napísal, že som si 2D režim užil až až aj bez toho, aby som ho spúšťal v bežnej hre).

Pre milovníkov série bude však tento prídavok určite potešením, pretože sa takto stretnete s hrdinami a bosmi starších dielov.

 

Verdikt Dragon Quest XI S: Echoes of an Elusive Age – Definitive Edition

Dragon Quest XI S: Echoes of an Elusive Age – Definitive Edition je výborná hra. Je ódou na staré klasické JRPG, čo je jej kladom aj záporom súčasne. Niekto by mohol namietať nedostatok inovácií, inému vyhovuje pridŕžanie sa základov. Príbeh je síce pomerne lineárny, ale zaujímavý. Postavy sú dobre navrhnuté, naozaj ich budete mať radi vo veselých aj smutných chvíľach. Gameplay sa cítil trochu zastaralo s mechanizmami ešte z úvodu 2. milénia. Grafické spracovanie je veľmi dobré a hudobný doprovod v orchestrálnom vyhotovení je naozaj krásny a vedel by som si ho kedykoľvek pustiť aj mimo hry.

Nový obsah oproti prvému vydaniu je hlavne mesto Tickington s 30 výpravami do minulých dielov série. Taktiež máte možnosť prejsť si celú hru v režime 2D, pustiť orchestrálny soundtrack či japonský dabing popri prednastavenom anglickom. Za zmienku ešte stojí niekoľko nových questov či noví supersilní nepovinní bosovia a pár drobností, ktoré vám majú mierne uľahčiť život.

Je však otázne, či to je hra pre každého. Pokiaľ ste fanúšik anime a nehrali ste prvý release, v tom prípade by ste nemali váhať. Pokiaľ ste však kúpili a hrali prvý release, musíte zvážiť, či vám stojí za to kupovať celú hru nanovo, pretože upgrade na definitive edition momentálne neexistuje. Ešte je skupina ľudí, ktorí nemajú radi tie „japonské rozprávky s chápadlami“, ale nepredpokladám, že sa dočítali až sem. Pokiaľ áno a hra vás zaujala, aj vám by som ju odporučil ako najlepšiu cestu, ktorou vstúpiť do série.

 

Hodnotenie:

Príbeh: 87%

Gameplay: 80%

Grafika: 83%

Hudba: 90%

Celkovo: 85 %

 

Plusy:

  • majstrovské JRPG s pútavým príbehom
  • výborne navrhnuté postavy v obrovskom rozprávkovom svete
  • orchestrálny hudobný doprovod

Mínusy:

  • upgrade prvého vydania na definitive edition nie je možný
  • jednoduchší boj
  • režim 2D je občas príliš zdĺhavý

Platforma: PS4

Cena: demo zadarmo, kompletná hra 50 € / 998,99

Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť Cenega.

O autorovi

Miroslav Dzurenda

Pridaj komentár