Slávite Dušičky či Halloween? Iný pohľad…

Ako každý rok, znovu tu máme ten moment, keď si uctievame našich zosnulých. Niekto to považuje za tradíciu, niekto za povinnosť, niekto dokonca za zbytočnosť. Každoročne sa však na internete opakujú výmeny názorov ľudí, ktorí tvrdia, že sa dušičky komercionalizovali a je z nich “západniarsky” Halloween. Netvrdím, že na vás teraz zázračne vytiahnem úžasnú univerzálnu pravdu. Skôr by som rád znovu ponúkol Iný pohľad. Hlavne na tieto nikdy nekončiace výmeny názorov.

Ako sa to vlastne volá?

Či už to budete nazývať Pamiatka zosnulých, Sviatok všetkých svätých, Dušičky alebo Halloween, na tom veľmi nezáleží. Jedná sa vlastne vždy o ten istý sviatok. Či už ateisti alebo veriaci, všetci si pripomíname svojich zosnulých príbuzných. Používame na to sviečky, kvety, vence a iné rekvizity, ktorými dávame najavo buď vieru v posmrtný život, alebo aspoň úctu. V posledných rokoch sa k nám však dostali zvyky z anglicky hovoriacich krajín, ktoré v sebe zahŕňajú napr. kostýmy, strašenie a koledovanie detí od dverí k dverám. Takže sú tam odlišnosti, ale v princípe oslavujeme všetci to isté – kontrast života a smrti.

Čo mám teda oslavovať?

Halloween pochádza z pohanského Keltského sviatku Samhain na pomedzí letného a zimného obdobia. Kelti a neskôr aj Slovania verili, že je to magická chvíľa v roku, keď mŕtvi môžu prejsť späť k živým a naopak. Sviečka má navigovať mŕtveho medzi živých a vyrezávaná tekvica odstrašovať zlých duchov.

Nebudem rozoberať podrobnosti, pretože jednotlivé zdroje informácií sa veľmi nezhodujú. Podstatné je, že každý má právo oslavovať tak, ako uzná za správne, lebo tomu verí. Ani štát, ani akákoľvek cirkev nemá právo nám diktovať, čo je pre nás správna verzia. Je pravdou, že halloweenske prevedenie osláv má trochu pochybnejší charakter oproti u nás rozšírenej verzii, ktorá je pochmúrna a dôstojná. Keby sme však s istotou vedeli povedať, ktorá verzia je tá “správna”, museli by sme poznať odpoveď na to, či posmrtný život existuje a ak áno, ako funguje. To nevie zodpovedne povedať nikto. Takže každý verí tomu, čomu chce veriť a uctieva mŕtvych podľa seba. To sa dostávame znovu k faktu, že viera je každého osobná vec a iných ľudí do toho nič.

Záver

Aby som to uzavrel, povedať som chcel hlavne toto – pokiaľ vám vadí, že si niekto vyrezáva tekvicu, či oblieka kostým, nemusíte ho za každú cenu presviedčať či hanobiť, že je “skazený západným spôsobom života”. Možno verí v prechod medzi svetom živých a svetom mŕtvych. Možno má pravdu a možno nie. Možno neverí ničomu a chce sa iba baviť. Aj na to má právo. A naopak, ak vám nevyhovuje navštevovanie cintorínov, zapaľovanie sviečok, ako symbolu očistenia plameňom, či modlitba za mŕtvych, nemusíte to za každú cenu prezentovať v každej diskusii. Nič sa tým nezmení.

To, že nám v obchodoch ponúkajú “rekvizity” pre obe verzie, je logické. O zisk ide v oboch prípadoch a komercia je teda rovnaká. Takže znovu – ak vám to vadí, nevšímajte si to.

Život je príliš krátky na to, aby sme sa pozastavovali nad vecami, ktoré nemôžeme zmeniť a jednou z týchto vecí sú názory iných ľudí.

Ktovie, možno aj vám osobne po vašej vlastnej smrti príde raz vhod zapálená sviečka, či vyrezávaná tekvica… Raz sa nepochybne každý z nás dozvie pravdu. Do tej doby sa môžeme modliť, strašiť, klásť kvety alebo si vychutnávať atmosféru rozžiareného cintorína.

Peter Vnuk

Tweet