História herných počítačov časť 1.

Milé deti, pohodlne sa usaďte. Dnes vám ujo Pedro porozpráva skutočný príbeh o tom, akým vývojom prešli herné počítače za dobu svojej existencie, z pohľadu bežného hráča – dnešného tridsiatnika. Zameriame sa len na vývoj počítačov, ktoré môžeme považovať za komerčne úspešné a herné, pretože prvé počítače na hry využívané neboli (aspoň o tom neviem). Takže dobu, keď bol bežný počítač veľký ako budova, resp. bol budovou, rovnako ako dobu, keď Pong bol vrcholom virtuálnej zábavy(70te roky) rovno preskočíme a začneme v 80tych rokoch.

Obdobie 8-biťákov

Bola to doba tzv.mikropočítačov. V dnešnej dobe, keď si chcete kúpiť herný stroj, máte v zásade dve možnosti – kúpite si PC alebo hernú konzolu. Mac si asi na hry kupovať nebudete, takže ten nepočítame a mobilné platformy sú kapitola sama o sebe. V dobe, o ktorej hovoríme, bolo na výber hlavne pár československých výtvorov, ale našlo sa aj zopár zahraničných. Väčšinou boli mikropočítače relatívne drahé a nemohol si ich dovoliť len tak každý. Neboli však natoľko drahé, že by ich nemal nikto. Dopyt nebol veľký, pretože pohľad ľudí bol iný. Keď ste boli hráč, tak ste boli automaticky mimoň, kockáč, intoš, podivín, budúci masový vrah, otcova hanba, atď. Dnes hrá už skoro každý a divné je skôr nebyť aspoň casual hráčom.

Čo sa týka samotného fyzického prevedenia, vtedajší počítač bol tvorený hlavnou jednotkou, ktorá vyzerala ako dnešná klávesnica. K tej ste pripojili televízor (áno, dobre čítate – televízor, rovnako ako u dnešných konzol!) a ako pamäťové médium slúžil buď magnetofón , ak ste boli obyčajný smrteľník, alebo disketová jednotka 5,25″, ak ste boli zbohatlícke dieťa, alebo ste chodili s bankárovou dcérou. Myši sme nemali, aj keď už dávno existovali v podobe trackballu, no doma ich nikto proste nemal. Rozhodne však hojne existovali joysticky, ktoré dnes už využije iba fanúšik leteckých simulátorov. Vtedy sme nimi hrali všetko a vlastnil ich každý (pre multiplayer aj dva kusy).

Poďme si teda predstaviť konkrétne herné stroje, ktoré sú dnes už relikviami. Vyberiem pár najzaujímavejších. Ak nedopatrením nejaké vynechám, asi som ich nezažil, ale pokojne o nich napíšte do komentára pod článkom.

ZX Spectrum – Začneme najklasickejšou z klasík. Bol to počítač pochádzajúci z Veľkej Británie od spoločnosti Sinclair Research. Procesor mal na dnešnú dobu “brutálnu” taktovaciu frekvenciu 3,5MHz! Pamäť RAM bola podľa modelu 16kB – 128kB (slovom kilobajtov) a ROM 16kB – 64kB. Dokázal zobrazovať farebne, narozdiel od svojich predchodcov. V tej dobe to naozaj bola vzácnosť, lebo väčšina ľudí mala ešte čiernobiele televízory, farebné iba začínali. Neskôr prišli modely Spectrum+, Spectrum 128K a Spectrum +2. Ak by ste si chceli vyskúšať, aké to bolo hrať na takomto stroji, existujú emulátory aj pre Windows 8. Odporúčam skúsiť herné tituly R-Type, Boulder Dash, Kane, Saboteur (môj obľúbený), či SimCity (áno, už vtedy 🙂 )

Didaktik M– Toto bol československý klon ZX Spectra. Rovnako zvládal 7 farieb a bežali na ňom tie isté hry, len to bol “náš” lokálny výrobok. Vyrábala ho firma Didaktik zo Skalice, ktorá dodnes existuje, no počítače už nerobí. Rovnako ako u Spectra, drvivá väčšina užívateľov nemala drahú disketovú jednotku a tak sme hry nahrávali z magnetofónovej kazety. Nahrávanie bolo sprevádzané typickými zvukmi škŕkania, pískania a vŕzgania, trvalo to dlho (niekedy aj viac ako 5 minút) a keď na vás vyskočila legendárna hláška “R Tape Loading Error”, tak to bolo na infarkt, lebo ste vedeli, že nahrávka je zrejme poškodená a nezahráte si.

Hry sme si vymieňali medzi sebou (áno, všetci komplet sme boli piráti 😀 ) nahrávaním z pásky na pásku, čím sa kvalita nahrávky stále znižovala. Neviem či existovala nejaká oficiálna distribúcia hier okrem toho, čo ponúkal Didaktik, ale to čo bolo, bola ponuka o ničom a tak sme “pirátili ostošesť”. Každá hra tak bola vzácnosťou a mala pre hráča veľkú hodnotu. Za zmienku ešte stojí, že od Didaktiku svetlo božie uzrelo viacero ďalších modelov, napr. Didaktik Gama (80kB RAM, 16kB ROM), ktorý bol tiež kompatibilný so ZX Spectrom, ale “Mko” bolo asi najpopulárnejšie. Okrem toho Mko existovalo aj vo verzii Kompakt so zabudovanou disketovou mechanikou, ale to bola pomerne vzácna, drahšia verzia.

Commodore 64– Bol to mikropočítač, ktorý keď ste mali, tak ste boli cool, IN a mali ste SWAG. 🙂 Výroby bol americkej (presnejšie kanadskej). V tej dobe sme “padali na zadok” zo všetkého amerického, takže aj preto ten úspech. Predával sa bežne v obchodoch, ale od Didaktiku bol výrazne drahší.

Hry na Commodore boli v zásade premakanejšie ako tie Spectrovské, ale bolo ich oveľa menej. Ťažko sa zháňali, lebo počítač bol dosť drahý a malo ho menej ľudí. Čo je ale zaujímavé, že na Commodore už v tej dobe existoval celkom použiteľný grafický editor (nejaký bol aj na Spectrum, no ten nestál za veľa). Ale späť k hrám. Znovu odporučím pár titulov, ak skúsite emulátor: Last Ninja, Turrican, Ultima IV, Defender Of The Crown, Batman – The caped crusader či International Karate (vyšlo aj na Spectrum a bola to pecka!).

PMD 85(skratka pre Personal Microcomputer with Display – nesmejte sa! 😀 ) Bol československej výroby. Výrábal ho štátny podnik Tesla a ktovie, či nie práve kvôli PMD sa vžil fór o tom, že “Tesla” je skratka pre “Technicky Slabé”. Možno ma pár pamätníkov za toto zlynčuje, ale PMD bol jeden nepodarený stroj z pohľadu hráča, vhodný tak na výuku programovania a ohrievanie čaju. Podľa dokumentácie zvládal vraj 4 farby na čiernom pozadí, no ja si ho pamätám ako monochromatický stroj, ktorý bol veľmi poruchový. Spontánny reset nebol ničím zvláštnym, pretože PMD sa prehrievalo tak, že v miestnosti, kde ste ho mali, ste mohli pokojne vypnúť radiátor.

Po hardwarovej stránke bol osadený procesorom 2,048MHz (slovom dva celé a štyridsaťosem tisícin megaherzu, aby ste si nemysleli, že mal 2 GHz! 🙂 ), 48kB RAM a 4kB ROM, rozlíšenie 288×256 pixelov. Tieto počítače sa vyskytovali hlavne na školách, v domácnostiach menej. V tomto prípade hádam ani neskúšajte emulátor, zážitok sa nekoná… hier bolo málo a za veľa nestáli. Ak predsa budete chcieť, tak skúste PSSST, Boulder Dash alebo Fred (na Didaktiku super hra, na PMD neviem, nehral som, ale vraj existuje).

MAŤO – tento “počítač” nemôžem vynechať, pretože to bol zaujímavý prípad, aj keď komerčne neúspešný. Tie úvodzovky pri slove “počítač” hneď pochopíte. Bol to slovenský výrobok a bol relatívne lacný. Teraz sa podržte – dal sa kúpiť ako stavebnica, čiže ste si ho doma pekne po súčiastkách poskladali sami. Väčšina ľudí si to samozrejme dala poskladať odborníkovi, ale kto chcel, mal tú možnosť realizovať svoje šikovné prsty. Hardwarovo MAŤO vychádzal z PMD, no herne to bol stratený prípad, keďže mal v sebe zabudovaných – ak sa nemýlim – 8 základných hier a tým to končilo. Pamätám si iba PSSST, kde ste tuším zalievali kvetinku, tá rástla a museli ste postrekovať hmyz sprejom (preto ten názov)… no, čo vám poviem, z dnešného pohľadu to malo gameplay “jak sviňa”. 😀

Toľko k “hernému praveku”, ak to tak môžeme nazvať. Bola to zvláštna doba, keď hry mali grafiku ako dnes Minecraft, počítače mali výkon ako dnes automat na kávu a hráči boli iba malým zlomkom ľudskej populácie. Či by ste toto obdobie chceli zažiť, to už posúďte sami. Nabudúce, v druhej časti článku, sa dočítate o dobe menej vzdialenej. Konkrétne od obdobia prvých PC hier, ktoré možno mnohí z vás zažili, sa dostaneme k nedávnej minulosti a naznačíme, kam sa bude možno uberať vývoj v budúcnosti. Zostaňte s nami.

Tweet