Namiesto dôchodku truhla! Pohľad obyčajného občana.

Tento článok píšem nahnevaný. Nie, že by som o tom počul prvýkrát, ale tentokrát som videl aj tabuľku s odhadom, v akom veku môžem približne očakávať, že si “oddýchnem” po produktívnom veku. Vychádza mi to okolo 67 roku veku. Môj starý otec zomrel keď mal 66 a môj otec 47, veľké šance na dôchodok asi nemám, už aby som si založil sporenie na pohreb. Je ťažké byť optimista, keď na konci tunela nevidíte svetlo, ale blížiaci sa vlak.

Rozhodol som sa, že článok napíšem formou úprimného “ďakovného” listu, bez konkrétneho adresáta, všeobecne ho adresujem všetkým zodpovedným za stav štátu od r.1989.

UPOZORNENIE: Pri čítaní nasledovného článku hrozí akútne ožiarenie veľkou dávkou sarkazmu! Konzultujte možný dopad na vaše duševné zdravie so svojím miestnym poslancom.

Naši najdrahší politici!

(Áno, ste naši najdrahší, lebo nás stojíte neskutočne veľa peňazí.)

Ďakujem Vám za to, že od r.1989 sme tu ešte nemali vládu, ktorá by ťahala za jeden koniec a konala v prospech skutočných ľudí, ktorí pracujú na ich rite. Ďakujem za to, že mi dávate dopredu vedieť, že moje sporenie v druhom dôchodkovom pilieri je iba ďalšie splachovanie peňazí do záchoda, ktoré keby som si mohol dobrovoľne ukladať v banke, tak by som z nich mal viac, než mi možno raz dáte späť, aj keby úroky nepokryli infláciu. Cítim veľkú vďačnosť za to, že som musel zanechať živnostníčenia, pretože som nedokázal zarobiť na odvody, ktoré sú tiež v takej krásnej výške, že nemôžem nič iné, ako poďakovať. Pre istotu sa ešte zvyšujú a ako začínajúci podnikateľ musíte mať doma vrece plné peňazí, inak nemáte šancu tú záťaž uniesť.

Teším sa z toho, že mi ako nezamestnanému nebola priznaná podpora v nezamestnanosti, pretože som si za takmer 10 rokov živnostníčenia podľa našich úradov platil príliš málo a mal som si ešte priplatiť poistenie pre prípad nezamestnanosti! Som vo vytržení z toho, že úrad práce, ktorý by mi mal pomôcť nájsť si prácu, sa ma vie iba spýtať či som si nejakú prácu našiel sám a keď som sa pýtal na rekvalifikačné kurzy, tak v každom ročnom období sa mi dostalo odpovede “Možno o rok, teraz nerobíme nič.”. Skáčem od šťastia, lebo pravidelne sa nám darí “znižovať nezamestnanosť” tým, že sa vyraďuje z evidencie. Že je ten človek ďalej nezamestnaný a ešte si musí platiť aj zdravotné poistenie? No a čo, mal splniť všetky nezmyselné požiadavky úradu! Takže ďakujem, že nielen zo mňa štát krásne cucal, keď som produkoval a keď mi bolo najťažšie, tak ma okašľal a je mu jedno či skončím na ulici.

Mám príjemné pocity z toho, že najväčšie úniky peňazí máme zo štátnych zákaziek, ktoré sa robia takto: súkromná spoločnosť vyúčtuje 10 000 000€, z toho 100 000€, alebo aj menej, investuje, niečo ďalšie obetuje na úplatky a ostatné je čistý zisk. Následne tie peniaze niekde chýbajú (zdravotníctvo, školstvo, atď.), tak sa občanom povie, že nie sú peniaze, treba si utiahnuť opasky a zvýši sa daňové zaťaženie, alebo sa vymyslí nový typ dane (Daň z dýchania tu bude pre vaše potešenie, už čoskoro!). Ak sa do niečoho peniaze dajú, tak je to armáda, ktorú defacto ani nepotrebujeme, ale dobre sa tam robia ďalšie výberové konania a peniaze sa prelievajú do súkromných rúk. Je to super, že únosné hranice sme už dávno prekročili, len bohužiaľ sme už tak znechutený, skromný a frustrovaný národ, že s tým nevládzeme niečo urobiť. Paráda, že keď sem príde dôchodca zo zahraničia, tak sa buď zasmeje, alebo zdesí, keď sa dozvie, že jeho mesačný dôchodok je vo výške niekedy aj ročného slovenského dôchodku a napriek tomu žijeme. Približne to isté platí aj o mzdách.

Takže srdečná vďaka, že vieme, že štát sa o nás nepostará ani na staré kolená a môžeme očakávať, že väčšina z nás sa dôchodku vôbec nedožije. No na prácu vo vysokom veku môžeme zabudnúť, pretože už štyridsiatnika nechcú zamestnať, lebo je údajne starý. Ešte nedávno sa o tom robili vtipy, teraz je to už realita. Cítim sa ako v bavlnke. Veľká vďaka kompetentným!

Každý rok nám stárne obyvateľstvo, rodí sa málo detí a schopní ľudia odchádzajú do zahraničia. Keď sa spýtate teenagera, kde vidí svoju budúcnosť o pár rokov, tak z 30 vám najmenej 25 bez váhania povie, že v zahraničí, len čo ukončí školu. Všetci o tom vieme, ale na zlepšenie to zatiaľ nevyzerá. Psi štekajú (ako teraz ja) a karavána ide ďalej.

Som v extáze z toho, že keď som sa nechcel iba nečinne prizerať, ale chcel som zapojiť všetky svoje sily do zlepšovania života v našom štáte a začať ľuďom aktívne pomáhať (rozumej: chcel som vstúpiť do politiky), z veľmi dobre informovaných zdrojov som sa dozvedel, že ako slušný človek s chrbtovou kosťou by som sa tam buď dlho neohrial, alebo ani nedostal. Ďakujem veľmi pekne!

Môj otec vraj na vojne, ako bažant, napriek šikane, musel opakovať jednu vetu, ktorá sa mi aj teraz tlačí na jazyk:

“Máme sa tu ako na zámku, nech to trvá večne!”

S láskou Váš

spokojný občan

Peter Vnuk alias Pedro

PS: Teraz, keď som povedal A, poviem aj B, aby som nepôsobil ako známy NeMilan NeLasica. Ak sa takto nahneváte, ako ja, nezabudnite sa potom upokojiť. Je dôležité vedieť sa povzniesť nad veci, ktoré nevieme zmeniť. Áno, je veľmi ťažké, udržať si optimizmus v takýchto podmienkach. 🙂 No dá sa to. Ja väčšinou svoj hnev takýmto spôsobom vypustím von a uľaví sa mi, nedusím ho v sebe, vnútorne ma nezožiera. Zameriavam sa na pozitívne veci, zlé sa snažím prejsť bez povšimnutia. No tiež som len človek a tvrdiť, že sa vždy iba usmievam by bolo pokrytectvo. Riešenie vidím iba v zmene myslenia. Pokiaľ sa nezmení myslenie ľudí, nezmení sa ani ich život. Prajem Vám všetkým silné nervy a krajšiu budúcnosť! 😉

Nikdy nenechajte správanie iných, aby narušilo váš vnútorný pokoj.

– Dalajláma –

Môj dodatok: Jemu sa to ľahko vraví, nežije na Slovensku … 😀

zdroj tabuľky s odhadom: Pravda.sk

Tweet